Pripomenuli sme si 75. výročie oslobodenia mesta

Táto informácia bola publikovaná od 03. 04. 2020 do 08. 04. 2020

Vo štvrtok 2. apríla 2020 sme si pri Pamätníku osloboditeľov na Mladoboleslavskej ulici pripomenuli 75. výročie oslobodenia Pezinka. Pietneho aktu kladenia vencov sa za splnenia nevyhnutných hygienických podmienok súvisiacich s pandémiou koronavírusu zúčastnili zástupcovia Základnej organizácie SZPB brigádneho generála Karola Peknika Pezinok, Mesta Pezinok, Okresného úradu Pezinok a Zväzu vojakov Slovenska – Klubu Pezinok.

Pripomenúť si 75. výročie a dozvedieť sa viac informácií o udalostiach spojených s oslobodením mesta môžete aj prostredníctvom príspevku Petra Wittgrúbera.  

 

Vážení spoluobčania,

aj tento rok sme sa spoločne chystali na slávnostné položenie vencov pri príležitosti oslobodenia nášho mesta vojakmi Červenej armády. Rovnako ako mnohí z vás sme sa tešili, že sa v niektorý pekný slnečný aprílový deň stretneme s priateľmi pri Pamätníku osloboditeľov. Spoločne by sme aj tento rok, tak ako po minulé roky vzdali hold tým, ktorí položili svoje životy, aby sme my mohli žiť.

Žiaľ, nečakané okolnosti, krutá realita dnešných dní nás v záujme toho najcennejšieho, ľudského života, donútila toto podujatie zrušiť. Obraciame sa preto na vás aspoň prostredníctvom niekoľkých slov, viet, aby sme si pripomenuli, ako a prečo zomierali nielen ruskí, ukrajinskí, bieloruskí vojaci, spoločne s vojakmi mnohých ďalších národov Sovietskeho zväzu, ale aj niektorí Pezinčania, ktorí zomreli rovno na prahu slobody. Svoju úctu sme ako zástupcovia mesta Pezinok a dolu podpísaných organizácií prejavili aspoň tým, že sme vence a kvety vďaky pod tlakom dnešných okolností uložili individuálne začiatkom apríla, v dňoch, kedy prebiehali oslobodzovacie boje o naše mesto.

Okolie mesta Pezinok bolo z pohľadu obrany fašistických nemeckých vojsk strategicky dôležité, pretože priesmyk Baba bol jedným z mála malokarpatských prechodov na Záhorie a následne na Moravu. Z toho dôvodu nariadilo fašistické velenie robiť urýchlene opevňovacie práce, na ktoré nahnalo obyvateľov zo širokého okolia. Už v januári 1945 sa v severozápadnej časti Cajlanského chotára začali kopať 4 až 5 metrov hlboké a široké jarky na poliach, lúkach a nad vinohradmi smerom na Babu. Najväčšia prekážka bola na Krížnej ceste, kde bola vybudovaná hlboká protitanková priekopa s betónovými kockami. Mali zahatať cestu sovietskym vojskám. Na dotyku vinohradov a lesa sa kopali zákopy pre pechotu a delostrelectvo. Pri deviatom kilometri smerom na Babu boli pripravené tri delostrelecké bunkre určené pre delá nemeckých vojsk. To isté bolo na Sirkovej. Na cajlanskej kalvárii bolo vybudované obranné pásmo, tvorené zákopmi a mínometnými postaveniami. Na vrchu Starý zámok bola umiestnená batéria nemeckých samohybných 150 mm húfnic. V starých baniach pod ním bolo zasa umiestnené poľné obväzisko. Priamo v meste, najmä na dôležitých križovatkách, boli umiestnené guľometné hniezda, tzv. Kugelstandy. Priamo v Zámockom parku bol zriadený muničný sklad. Pred samotnou líniou opevnenia v Pezinku a jeho okolí sa nachádzali ešte ďalšie dve – vo Viničnom a pred Sencom. Zdalo sa, že prechod frontu cez Pezinok bude pre sovietske jednotky tvrdý oriešok. Opevňovacie práce v okolí obce Cajla museli robiť občania, práce boli nútené a museli na ne ísť aj tí, ktorí boli nenahraditeľní pre služby a zásobovanie (pekári, lekári, lekárnici). Práce na budovaní opevnení boli platené, napriek tomu ich mnohí občania i samotní predáci sabotovali. Išlo napríklad o vedúcich pracovných skupín Miškovského, Demoviča, Očkovského a Pribulu, ktorí boli pre sabotáž na opevňovacích prácach Okresným súdom v Pezinku súdení.

Pred príchodom frontu zobrali Nemci z obce Cajla mládencov a mužov vo veku 19-32 rokov s cieľom odviezť ich do Nemecka. Sústredili ich v škole vo Vinosadoch, ale na rozkaz veliteľa  opevňovacích prác ich prepustili.

Vo štvrtok 30. marca 1945 nemeckí obyvatelia odišli pred príchodom sovietskej armády. Nemecká protilietadlová posádka v meste tiež utiekla, a tak Limbach – Turecký vrch ako bojový úsek bol zlikvidovaný veľmi rýchlo. Nepriateľské letectvo narobilo značné škody na príbytkoch obyvateľstva a tiež na ľudských životoch. Leteckými náletmi najviac bola poškodená Rázusova ulica a na námestí Pezinka nárožný dom Piringerovcov.

Vo Veľkonočnú nedeľu 1. apríla 1945 sa ozvali guľomety, smerom od Modry sa blížili   Nemci v neusporiadaných menších tlupách a od Senca Maďari. Takmer v kontakte s nimi sa blížili k mestu od Vinosadov a Senca prvé hliadky kozáckeho pluku plk. Popova. Patrili do zväzku 1. gardovej jazdecko-mechanizovanej brigády gen. Plijeva. Toto vojenské zoskupenie má najväčšiu zásluhu na oslobodení veľkej časti Malokarpatského regiónu. V meste nastala panika, najmä medzi maďarskými občanmi z mesta Pezinok, ktorí utekali aj s majetkom pred frontom. Pri Seneckom háji sa dostali niektoré maďarské a nemecké jednotky do obkľúčenia Sovietskej armády maršala Malinovského a nechali tam údajne až 150 diel. Maďarskí vojaci, predovšetkým z rozprášenej 21. maďarskej pešej divízie, zahadzovali zbrane, schovávali sa v kríkoch pri potoku smerom k Fabiánovskému mlynu pred sovietskymi vojakmi – kozákmi, ktorí ich hnali. Ich ústup cez mesto ešte viac zvyšoval chaos v nemeckej obrane až do tej miery, že niektoré postavenia nemeckej obrany neboli dokonca obsadené vojakmi. Smer úniku Nemcov a Maďarov bolo Horské sedlo Baba na ceste do Perneku. Nemci mali granáty, automaty, pušky. Delá zanechali pri Senci. Sovietske vojská mali automaty a delostrelectvo, vrátane známych kaťúš, ktorých batéria bola umiestnená pri majeri Panholec. Nemcom sa pri ústupe podarilo nakrátko uchytiť v zákopoch za Cajlanskou ulicou v priestore terajších objektov civilnej obrany. Tam zaujali obranné postavenia a guľometnou paľbou kládli značný odpor postupujúcej sovietskej armáde. Odpor Nemcov bol podporovaný aj hláseniami nemeckých pozorovateľov, ktorí sa usadili v niektorých kostolných vežiach a udávaním súradníc korigovali delostreleckú paľbu. Mali k dispozícii tiež guľomety, ktorými sa im podarilo v priestore križovatky Trnavskej a Rázusovej ulice zničiť takmer celú kozácku hliadku. Pamätníci dlho z hrôzou spomínali na krik zomierajúcich koní. Ustupujúce maďarské vojská ponechali pri ústupe dva tanky (pravdepodobne typ Turan), ktoré manévrovaním od protitankového zákopu na Krížnej ceste k futbalovému ihrisku kryli jedinú ústupovú cestu. Pri manévrovaní boli zasiahnuté paľbou protitankových diel, ktoré sa nachádzali za domom Brnčíkovej. Maďarské tanky zhoreli aj s posádkou. Nemci mali veľké straty. Nemeckí vojaci, ktorým sa podarilo utiecť cez polia a vinohrady do hôr, mali v pätách sovietskych vojakov. Príchod sovietskych vojsk pokračoval, strieľalo sa cez deň i v noci. V noci z 1. na 2. apríla 1945 podnikli Nemci spoločne s limbašskými Nemcami protiútok a dostali sa až do polovice Bratislavskej ulice. V bojoch zhorela veľká časť Bratislavskej a Rázusovej ulice. V dopoludňajších hodinách  2. apríla 1945 bol už odpor Nemcov zlikvidovaný. Pomohla tomu aj batéria 4 kaťuší zo 140. gardového jazdeckého mínometného pluku, umiestnená na majeri Panholec. Tieto ostreľovali les nad Pinelovou nemocnicou, kde boli umiestnené nemecké húfnice a v dôsledku toho celá pravá časť lesa zhorela.

2. apríla 1945 pri leteckom nálete na Pezinok padli bomby na dolnom konci Cajle v miestach terajšieho amfiteátra a na hornom konci Cajly, kde je kostol a cintorín. V dôsledku bombardovania na dolnom konci Cajly padlo 16 sovietskych vojakov. Z nich traja bratia, ktorí sa práve v Pezinku stretli, keď predtým bojovali na rôznych miestach a osudovo tu na slovenskej zemi položili svoje životy za naše oslobodenie. Nálety nemeckých lietadiel riadili ďalší pozorovatelia - traja Nemci, obyvatelia obce Limbach, ktorí boli narukovaní v nemeckej armáde. V tom čase boli umiestnení vo veži dolného kostola v Pezinku.

Po bojoch zostali na uliciach padlí vojaci a množstvo pobitých koní. Sovietskych vojakov padlo pri oslobodzovaní Pezinka 136, vrátane 56-tich,  ktorí padli na Cajle.

Z občanov Pezinka počas oslobodzovacích bojov zahynuli: Ján Hacaj, Štefan Slimák, Jozef Petrovič. Ranení boli: Jozef Lacko, Ján Šefčík, Ján Gážik.

Po prechode frontu boli mŕtvi Nemci pochovaní vo vinohradoch. Pri pochovávaní sa stalo nešťastie a troch mužov zabil nevybuchnutý granát. Boli to občania Pezinka: Ondrovič, Sabolčík a ešte jeden, doteraz neidentifikovaný.
Oslobodením mesta však streľba neskončila. Prestrelky medzi sovietskymi vojakmi a Nemcami, ktorí uviazli v Malých Karpatoch a snažili sa prebiť na líniu frontu, trvali až do 21. apríla 1945.

Stopy vojny sa dodnes nachádzajú v chotároch Cajly a Grinavy. Nejde len o zvyšky munície, zákopov a bunkrov. Niekedy sa nájde aj niečo viac ako zvyšky hrdzavého železa. Jedným z takých nálezov boli aj pozostatky sovietskeho tankistu, nájdeného v malokarpatských lesoch, či kompletná kostra nemeckého vojaka pri Slovenskom Grobe, ktorý bol nájdený so zbraňou i vyznamenaniami. Pôvodný zámer bol uložiť pozostatky tankistu k jeho druhom na bratislavský Slavín.  Po rokovaniach mesta Pezinok, ZO SZPB v Pezinku a zástupcami veľvyslanectva Ruskej federácie sa rozhodlo, že pozostatky budú uložené pri Pamätníku osloboditeľov, pri ktorom sa každoročne s výnimkou tohto roku stretávame v úcte a pokore. Týmto aktom sa z pamätníka stalo niečo viac. Už to nie je „obyčajný“ pamätník, ale pietne miesto.

Za heroický boj, ktorý zvádzala sovietska armáda pri oslobodzovaní a oslobodení Pezinka, budú Pezinčania vždy skladať hold svojim osloboditeľom. Ak to okolnosti nedovolia našou spoločnou účasťou, tak aspoň takouto formou.
Problémom je však to, že stredná a mladá generácia našich občanov vie v podstate len veľmi málo o týchto skutočnostiach. Často dochádza k dezinformáciám a k prekrúcaniu holých faktov. V snahe opantať, dezorientovať a zavádzať najmä mládež, ktorá nemá vlastné historické skúsenosti a je preto ľahko manipulovateľná. Prečo má byť naša mládež klamaná tými, ktorí sa nikdy nezmierili s porážkou najstrašnejšieho režimu v dejinách ľudstva a radi by jeho odsúdeniahodnú ideológiu opäť vtlačili nevedomým deťom do ich povedomia? Tak sa vytvára pochybnosť v časti našej mladšej generácie, ktorá fašizmus a vojnu nezažila. S prekvapením zisťujeme, že mladá generácia nepočula o koncentračných táboroch, nevie, čo je to holokaust, a druhú svetovú vojnu považuje za historickú epizódu a nie za krutý boj proti tyranii a diktatúre. Často sa stáva, že mladá generácia považuje Slovenské národné povstanie a oslobodzovací boj našich občanov za bratovražedný boj. Znevažovanie tejto historickej udalosti či jej podkopávanie znamená i znevažovanie slovenského národa a jeho ľudu a podkopávanie tak draho vykúpenej národnej a štátnej slobody. Obraciame sa preto predovšetkým na učiteľov, vychovávateľov, ale aj rodičov s prosbou, aby mladej generácii a svojim deťom objektívne a pravdivo vysvetľovali skutočnosti, ktoré zažili Pezinčania v rámci národnooslobodzovacieho boja.

Páni učitelia, vychovávatelia, rodičia, keď si neujasníme vlastnú minulosť, nemôžeme rátať s rešpektom ostatných. Národ, ktorý nepozná svoju minulosť, nemá ani budúcnosť. Nech je tento skromný článok naším príspevkom k pripomínaniu si skutočnej pravdy aspoň v jednej kapitole dejín druhej svetovej vojny.

P. Wittgrúber